Dokumentarista a fotograf Tomáš Hulík vyštudoval environmentalistiku a toto určite poznačilo aj jeho tvorbu. Medzi jeho prvé úspechy na filmárskom aj fotografickom poli patril totiž film „Hulik und die Biber.“ Tomáš strávil vyše 300 dní a nocí v lužných lesoch rieky Moravy a priniesol unikátne zábery zo života bobrov, čo sa dovtedy žiadnemu filmárovi nepodarilo. Okrem filmárčenia a dokumentov kritika aj verejnosť oceňuje aj jeho fotografickú tvorbu – fotografie publikoval v mnohých prestížnych zahraničných a domácich magazínoch ako National Geographic, GEO, Universum či Lidé a země. A najnovšie má na svojom konte aj knihu Slovensko – príbeh stredoveku, kde nájdete 200 zaujímavých fotiek svetských aj sakrálnych stavieb Slovenska.
– Kde a kedy ste objavili vášeň k foteniu?
Pokiaľ si dobre pamätám, tak na gymnáziu. Mojou veľkou záľubou bola príroda a najmä hmyz, tak som sa snažil fotiť makro. Medzikrúžky bola vtedy tá najdôležitejšia súčasť mojej výbavy. Taktiež si veľmi dobre spomínam, ako ma otec „učil“ fotiť na našej domácej Praktike s objektívom 50mm/1,8. V Praktike bol expozimeter, kde sa pohybovala palička, podľa toho, ako si človek nastavoval clonu. No a keď palička bola v krúžku, tak to bolo správne exponované… A tak začala moja foto kariéra… Snažil som sa dostať paličku do krúžku…
– Kde čerpáte inšpiráciu?
Cyklus mojich predchádzajúcich výstav sa volal „Inšpirované prírodou“. Takže najmä v prírode. Príroda je neuveriteľnou studnicou námetov. Pozrite si farby či tvary kvetov, hmyzu, živočíchov… Keď k tomu prirátame zaujímavé správanie sa toho ktorého druhu, tak máte inšpirácie na každý deň, po celý život. Pozrite sa na krajinu, ako sa mení počas dňa, či ako sa mení počas štyroch ročných období. V poslednom čase sa venujem aj architektúre, pamiatkam a našej histórii, kde tak isto je množstvo inšpirácie. Inšpirácia je všade okolo nás, ale musíš byť dostatočne všímavý a mať farebnú predstavivosť a potom chuť a cit tú inšpiráciu zachytiť a pretransformovať do fotografie.
– Je niekto, kto vás v rámci profesie ovplyvnil a pri kom ste si povedali – tak tento naozaj vie, ako sa má fotiť?
Samozrejme. Ja som v začiatkoch hltal National Geographic. Doteraz mám všetky čísla od roku 1995. National bola pre mňa nedostihnuteľná méta. Veľmi som túžil byť ako oni, fotiť ako oni a najmä cestovať ako oni. Mená ako David Doubilet, Art Wolfe, Jim Brandenburg, Frans Lanting, Paul Nickeln, Anup Shah, Thomas Mangelsen či Vincent Munier alebo Tim Laman. Tých mien je, samozrejme, veľmi veľa. Veľmi rád mám aj tvorbu a hlavne odkaz Yanna Arthusa-Bertranda alebo Jimmyho Nelsona s jeho famóznymi fotografiami ľudí. Napokon sa mi podarilo preraziť aj do National Geographic, teda do českého vydania, kde som mal asi päť reportáží zo Slovenska.
– Akú techniku používate pri fotení?
Ja som po spomínanej Praktike mal ešte chvíľočku Minoltu, a potom som si kúpil svoj prvý Nikon. Nikon F801s, neskôr F90X a končil som F5, potom som prešiel na digitálne fotoaparáty, kde som mal možnosť používať všetky profesionálne mašinky. Najviac som si však obľúbil Nikon D3s a súčasnú Nikon D8xx, kde si neviem vynachváliť D850, ktorá ponúka všetko, čo som doteraz potreboval. Rýchlosť, famózne meranie a veľké rozlíšenie, kvôli možnosti orezania obrázku, keďže niekedy zvieratkú sú veľmi, veľmi ďaleko. V súčasnosti fotím najmä na Nikon Z7 a veľmi sa teším tejto rade fotoaparátov. Čakám a teším sa, čo vývoj prinesie. V rámci objektívov, samozrejme, sú to dlhé sklá ako 600mm/4 alebo moje obľúbené cestovateľské sklo 200-500mm/5, 6. Na architektúru a pamiatky používam bezkonkurenčné sklo tilt-shift 19mm/4 a pri ľuďoch geniálnu 105mm/1,4. Tých objektívov, ktoré používam, je, samozrejme, omnoho viac, dokonca používam aj jednu inú značku ako Nikon a to Laowu so svojím exceletným probe lens makro objektívom 24mm/14 alebo shiftovacím širokouhlým 1:1 makrom 15mm/4. Ako slovenský Nikon ambasádor som verný tejto značke a nemám ani ten najmenší dôvod ju meniť, keďže mi poskytuje všetko, čo potrebujem.
– Okrem fotenia je dôležitá aj postprodukcia – stojí vás to veľa času? V akých programoch fotky upravujete?
Hej, postprodukcia… Keďže veľa fotím a mám bohatý archív, a najmä od začiatku používam Adobe Lightroom, tak som pri ňom aj zostal, najmä kvôli archívu. Samozrejme, sem-tam zavítam aj do Photoshopu, najčastejšie pri záberoch nočnej oblohy, ktorú treba skladať. Ale na druhej strane musím povedať, že napriek tomu, že pri počítači s Lightroomom strávim veľa času, veľmi sa so šperkovaním fotografií netrápim, príde mi to trochu cudzie. Mám rád takú fotografiu, ktorú stačí vyvolať a jemne doupravovať, než ju následne celú meniť, tak- ako to robia pri mnohí fotografi. Nie nadarmo sa vo World Press Photo či Wildlife Photographer of the Year dávajú do súťaže fotografie, ktoré prešli relatívne minimálnou úpravou. Vyslovene nemám rád pri krajinárskych fotografiách, nieto ešte pri wildlife fotkách zábery, kde sa mení a dopĺňa. A tak môžete nájsť množstvo nerealistických fotiek s oblohou z inej časti sveta, západom slnka na severe či niekoľkosekundovou expozíciou nočnej oblohy fotenou z dronu ☺.
– Na aký svoj záber ste obzvlášť hrdý a prečo?
Neviem, či by som to nazval hrdý. Mám veľmi rád niekoľko záberov, ale väčšinou je to spojené s atmosférou alebo zážitkom, ktorý sa odohral pri fotení. Pre mňa je fotenie v prvom rade zábava a potešenie, spoznávanie nových vecí a zážitkov. Ale nebudem klamať, že keď niektorá fotografia vyjde podľa predstáv, alebo nebodaj aj niečo viac, tak som, samozrejme, rád. Príroda je mocná čarodejka a tak skoro nikdy nevyjde fotografia tak, ako si ju naplánujete, ale častokrát sa tam odohrá niečo omnoho zaujímavejšie. A keď to skončí aj na fotografii, tak potom je to určite radosť a pocit zadosťučinenia ☺. Najmä, keď sa páči divákom v knihe či na výstavách.
– Máte nejakú zaujímavú historku z fotenia divej prírody?
Za tých 30 rokov fotenia je ich neuveriteľne veľa. Ale tu veľmi rád hovorím, že je neuveriteľné množstvo zážitkov, ktoré vznikli pri fotení, ale akýmsi nedopatrením sa to nepodarilo odfotiť. Nebudem hovoriť o niekoľkodňových čakaniach na záber, či o Afrike, čo je raj nielen pre fotografa divokej prírody, ale aj pre bežného návštevníka. Afrika je jednoducho prírodopisný film naživo. Ja som svojho času nazýval slovenským Serengeti kúsok územia pri rieke Morava – Devínske Jazero. V súčasnosti dostáva poriadne „na frak“ nielen vďaka množstvu cyklistov turistov či poľovníkov, ale aj príroda sama sa tu dobre „vyřádila“ v podobe dlhotrvajúcich a veľkých povodní počas reprodukčného obdobia zvierat. Ale odtiaľto je jeden zážitok, kedy som si myslel, že vyhodím fotoaparát. Počas hustého sneženia pri rieke sa mi ukázal krásny orliak morský… Letovka s vločkami snehu bola celkom fajn. Nato mi vybehli veľmi netradične na lúky Devínskeho Jazera jelene, čo sa stane raz za „storočie“. Rýchlo som vyťahoval fotoaparát s nasadeným 600mm teleobjektívom a nejak som si trochu nechtiac prestavil čas. Jelene boli na lúke v pozadí tmavého lesa a ja som mal nastavený veľmi rýchly čas – 1/4000. Výsledkom boli úplne podexponované obrázky. Nadával som veľmi… Ale vďaka obstojnému dynamickému rozsahu Nikonu D500 bolo možné fotku zachrániť a asi aj práve vďaka tej brutálnej podexpozícii fotka uspela aj v Slovak Press Photo či Eurepean Photograpaher of the Year…
– Čo by ste prezradili našim čitateľom o knihe Slovensko – príbeh stredoveku? Prečo práve takáto téma, čo Vás oslovilo?
Pre Slovenskú televíziu som nakrúcal dva dokumenty. Slovensko Prítomná minulosť a Odvrátená strana Slovenska. V rámci týchto dvoch dokumentov som niekoľkokrát precestoval Slovensko krížom-krážom, dohromady cez 120 00 km za dva roky. Videl som veľa krásneho z našej histórie. Navštívili sme viac ako 700 rozličných pamiatok a tak som chcel časť z toho preniesť aj do knihy. Dúfam, že tento rok vyjde aj pokračovanie a to Slovensko príbeh novoveku, ktorá bude mapovať druhú polovicu našich dejín od renesancie po secesiu… V knihe Slovensko príbeh stredoveku sú fotografie pamiatok od čias Veľkej Moravy až po vrcholnú gotiku. A prečo práve takáto téma? Žiaľ mi príde, že veľmi zabúdame na našu históriu. Je to dané jednak 40 rokmi komunizmu, kde sa nie všetko hodilo a veľmi sa skresľovalo, ale aj súčasným vzdelávaním. Prečo poznáme najmä Cyrila a Metoda, Svätopluka, Pribinu a potom až Jánošíka, horko ťažko si spomenieme na Máriu Teréziu a náš panteón osobností uzatvárame Štúrom či Bernolákom a Štefánikom? To máme v našej histórii 1000 rokov hlucha a čierna? Jednak vo filme, ale aj v tejto knihe som chcel ukázať tú rozmanitosť, um, vedecký pokrok, pamiatky, históriu a umenie, o ktoré prichádzame našou nevedomosťou a ľahostajnosťou.
– Čo by ste poradili mladým, začínajúcim fotografom?
Trpezlivosť a pokoru. Fotiť, fotiť a fotiť. Nekopírovať, ale snažiť sa nájsť vlastný štýl a rukopis. Hlavne sa nesnažiť podľahnúť pocitu geniálneho fotografa pri prvom úspechu. Žiaľ, úspech sa rodí veľmi ťažko, najmä v súčasnosti, keď je veľká inflácia fotografov. Vlastne teraz vďaka mobilnému telefónu a sociálnym sieťam je fotografom snáď každý. Ale dobrú fotografiu nerobí zopár lajkov na sociálnych sieťach. Mňa sa plno ľudí pýtalo, ako sa stať fotografom National Geographicu, pretože sa im podarila jedna výborná fotografia, teda aspoň oni si to o nej myslia… Žiaľ, jedna lastovička jar nerobí a tvorba fotografa by mala byť komplexnejšia a dávať nejaký zmysel. Nie je to iba o fotení polonahých dievčat či západov a východov slnka, alebo encyklopedických fotiek zvierat na celý obrázok. Z fotografie musí dýchať atmosféra, musí rozvinúť predstavivosť človeka a nesmie postrádať takzvaný „wau“ efekt. Jednoducho musí mať „gule“… A toto sa dá dosiahnuť iba praxou a dlhoročným fotením, pokiaľ nie ste talent od Boha. Fotograf zreje ako dobré víno…
– V rámci fotografickej profesie ste už získali skvelé meno a renomé. Ale predsa len – je ešte niečo, po čom v tomto smere túžite a na čom pracujete?
Možno to bude znieť ako klišé, ale stále sa chcem baviť fotografiou, veľmi rád by som bol, aby moje fotografie či filmy bavili ľudí, resp. divákov. Nemám nejaké exaktné ciele, možno okrem šťastia pri výprave za snežným leopardom či gobijským medveďom, alebo v Afrike sa konečne stretnúť so psami hyenovitými. A, samozrejme, čo najviac času stráviť v prírode, či cestami za zážitkom a fotografiami… A na čom pracujem? Akurát sme dokončili spomínaný film Odvrátená strana Slovenska. Dúfam, že už čoskoro sa zjaví aj na obrazovkách RTVS. Určite sa tento projekt predstaví na jeseň na výstave v budove Slovenského národného múzea – Prírodovedného múzea. Koncom roka budem vystavovať v bratislavskom Pálffyho paláci fotografie Slovenska. No a pripravujem nový film o rieke Morava, tak dúfam, že nasledujúce mesiace budem tráviť s kamerou a foťákom v lužných lesoch a na lúkach v okolí rieky Morava. A pritom sa už veľmi teším na moju piatu cestu do veľmi obľúbeného Mongolska…
Ďakujeme za rozhovor!
Galéria
Paradne fotky, len troska pochybujem o tom, ze su len jemne upravovane 😉