Keď sa mi do rúk dostala prvá zrkadlovka, tešil som sa ako malý chlapec. Áno – dajte chlapovi hračku a bude sa ako dieťa hrať až do noci. 🙂 My muži sme už raz takí a nič s tým nenarobíme. Prvé fotografie a prvá kritika ma však vrátili na pevnú zem a naštartovali ma na dlhú cestu skúšania, učenia a najmä fotenia. Dnes si už neskromne o sebe dovolím tvrdiť, že som skúsený fotograf. Po niekoľkých rokoch v brandži som sa však ocitol v situácii, že som v priebehu týždňa fotil štyri eventy a musel som naďalej chodiť aj do práce. Celkom masaker.
Sebarealizácia
Nebudem nič tajiť, fotografovanie bolo pre mňa vždy niečo ako „svätý grál“. Statické zábery ma fascinovali viac ako video, a preto som sa vydal na cestu fotografa. Každá jedna fotka je totiž vyjadrením nejakej emócie, obrazom situácie, či vnútorných pohnútok fotografa. Dostávame sa tak k jej samotnej podstate – sebarealizácii. Múdre knihy rozprávajú o Maslowovej pyramíde potrieb. Ak sa na ňu pozrieme, rýchlo pochopíme, prečo sa fotografia dostáva u mnohých ľudí tak vysoko a rýchlo podľahnú jej čaru. Je to totiž sebarealizácia, ktorá toto „šialenstvo“ spôsobuje.
Tma na konci tunela
Opísal som vám jedno relatívne krátke obdobie, ktoré so mnou ale poriadne zamávalo. Žiaľ, prejavilo sa to aj v súkromnom živote, a preto som túto situáciu musel riešiť. Mal som štyri fotenia a masaker v robote. Na dvoch podujatiach som sa cítil veľmi príjemne, boli to skvelé akcie. Na ďalších dvoch som silno improvizoval, podľa mňa ale dopadli rovnako dobre. Bol to však omyl! Prišla totiž bolestivá spätná väzba od klientov. Fotografie sa im nepáčili, mal som ich málo a nepokryl som všetky aspekty akcie. Prudko individuálne hodnotenie, no klient má vždy pravdu! Bolo to zdrvujúce. Niekoľko dní sme si ešte dopisovali, ale nikam to nedospelo. Ja som prišiel o klientov, oni zostali nespokojní a dali ma na blacklist.
Keď svitá na lepšie časy
Musím sa priznať, že pár dní som potom fotoaparát nevytiahol z brašne. Jednoducho to nešlo. Každý pokus znamenal premýšľanie, čo som urobil zle, prečo sa to stalo… S odstupom času viem, že to bolo zbytočné. Poučiť z chýb sa treba, ale čo to všetko znamená? A tu sa musíme vrátiť na začiatok – prečo ste s fotografiou začínali? Aké boli pohnútky, ktoré vás k tomuto „šialenstvu“ viedli? Áno, to je to správne svetlo, za ktorým je potrebné sa opäť vybrať a nasledovať ho.
Koniec starého, začiatok nového
Vždy je potrebné si uvedomiť, že kto nič nerobí, ten nič nepokazí. Je preto dôležité vedieť sa otriasť a zdvihnúť hlavu hore. Veď sme ľudia, robíme dobré, aj zlé veci, Často s dobrým úmyslom, často nevedomky. Aj fotografia samotná je obrazom človeka a jeho videnia reality. Technika nám pritom umožňuje ju zachytiť a v súčasnosti aj „manipulovať“. Nezabudnime teda, čo nás priviedlo k tejto ceste, kde je čoraz silnejšia konkurencia. Áno, je to sebarealizácia. Realizujme teda svoje predstavy a sny – veď siahame na vrchol pyramídy…
