Aký by sme to boli fotografický magazín, keby sme sa nesnažili osloviť s prosbou o interview aj tých najlepších z najlepších? Magazín AQT sa pred časom – mierne trúfalo – rozhodol, že na jedno meno a jedného fotografa sme naozaj špeciálne zvedaví. Požiadali sme preto o rozhovor jedného z najlepších fotografov 20.storočia Josefa Koudelku. Žiaľ, 80-ročný legendárny fotograf dnes už interview neposkytuje. Neodradilo nás to a obrátili sme sa na Magnum Photos, organizáciu, ktorá združuje významných fotografov z celého sveta, a ktorej je Josef Koudelka členom. Potešilo nás, že Corinne Nguyen, resellers network manager z parížskej pobočky, na našu prosbu obratom zareagovala a pre Magazín AQT poslala biografický text, z ktorého nám dovolila čerpať a vybrať pasáže, ktoré by život a tvorbu tohto výnimočného človeka priblížili aj našim čitateľom.
Josef Koudelka (80) je český fotograf, ktorý sa preslávil fotkami invázie vojsk Varšavskej zmluvy v Prahe. Zábery prepašoval z krajiny a neskôr ich Magnum Photos zverejnilo v medzinárodnej tlači pod anonymnými iniciálmi P. P. (Prague Photographer, pražský fotograf). Tieto snímky sa stali symbolom odporu udalostí v bývalom Československu v roku 1968. Koudelka z Česka v 68-ôsmom emigroval a o dva roky neskôr získal azyl vo Veľkej Británii, kde istý čas žil. Cestoval po Európe a pokračoval vo svojej tvorbe. V roku 1987 sa stal občanom Francúzska, kde naďalej žije. Medzi jeho najvýznamnejšie diela patria fotografické súbory Cikáni či Exily.
O začiatkoch
Ktorí českí fotografi Koudelku najviac ovplyvnili? „Jiří Jeníček, fotograf a kritik fotografie. Povzbudil ma, povedal mi, že mám dobré oko. V deň, keď som promoval ako inžinier, povedal mojej mame – Ďakujem, že ste nám dali fotografa. Na začiatku mojej prvej výstavy v divadle Semafor, kde mal Jeníček príhovor, mi predstavil umeleckú kritičku a fotografku Annu Fárovú, ktorá bola vydatá za umelca Libora Fáru. Keď som začal fotografovať Rómov, veľmi mi pomohla.Od nej som sa naučil, ako pracovať systematicky. Spolu sme pripravili nejaké výstavy a ukázala mi tiež knihy so zábermi a prácou iných fotografov. Spomínam si na malý katalóg so zábermi vidieckej Ameriky počas Veľkej hospodárskej krízy, ktoré ma ohromili. Neskôr som sa zoznámil s Markétou Luskáčovou, študentkou sociológie, ktorá fotografovala púte. (pozn. autorky: Dnes je to už renomovaná fotografka, držiteľka ceny Osobnosť českej fotografie – za dlhodobý prínos českej fotografii.) Stala sa mojou dobrou priateľkou a rovnako mi v mnohých veciach pomohla. Prvé naozajstné fotografie som však videl u pána Dyčku, amatérskeho fotografa a pekára, ktorý do našej dediny raz týždenne dovážal chlieb. Môjmu otcovi ukázal nejaké fotografie krajiny. A keď som mal asi 12 rokov, začal som túžiť po fotoaparáte. Získal som ho tak, že som sa vybral zbierať divé jahody a predával som ich v meste. Potom ma vzal otec za pánom Dyčkom, aby mi povedal o fotografovaní viac.“
Nepredstieram, že som intelektuál alebo filozof. Len sa pozerám.
Josef Koudelka
O Rómoch
Koudelka ako jeden z prvých fotografov objavil romantickú krásu rómskeho etnika. Po rokoch si na to spomína takto: „V roku 1962 som bol v Bratislave na vojenčine a stretol som sa tam s rómskym básnikom Desiderom Bangom. To je obdobie, odkedy som ich začal fotografovať. Neskôr som spoznal ľudí, ktorí študovali rómsky jazyk a kultúru – Milena Hübschmannová, Jiří Lípa, Eva Davidová. Stal som sa tiež priateľom Rómov – lekára Jana Cibulu a sudcu Gustáva Karika. Neviem presne, čo ma prinútilo začať fotografovať Rómov. Ale viem, že keď som začal, nemohol som prestať – aj keď som niekedy chcel. Fotografovanie v cigánskych osadách nebolo vždy jednoduché. Ale ich hudba ma znova a znova naštartovala. Cigáni sú dobrí psychológovia, pravdepodobne pochopili, že ak sa mi páčia ich piesne, potom sa mi muselo páčiť aj niečo viac… Keď Henri Cartier-Bresson, ktorého som neskôr stretol, videl moje cigánske fotografie, kúpil mi letenku do Indie a navrhol, aby som išiel a pozrel sa na nich tam. Bolo to od neho pekné, ale ja som nešiel. Cítil som, že to, čo som robil – fotografovanie Rómov v Československu, bolo niečo iné. Niečo, čo súviselo nielen s Cigánmi, ale aj s krajinou, kde som sa narodil. Pravdepodobne preto moje najlepšie cigánske fotografie pochádzajú z Československa, aj keď neskôr som ich fotografoval v iných európskych krajinách.“ Koudelka však ani po dlhých rokoch netuší, kde sa nabrala jeho vášeň k tomuto etniku a prečo ich vlastne začal fotiť. „Neviem. Ľudia sa ma to často pýtajú, ale ja naozaj neviem, prečo som začal. Tam, kde som vyrastal, žiadni Cigáni neboli. Možno to bolo kvôli hudbe – vždy som miloval takúto hudbu. Keď som šiel do Prahy, aby som študoval, hral som na husle a gajdy v jednej skupine. Hrávali sme na folkových festivaloch. Tam som stretol rómskych hudobníkov, ktorí patrili vždy medzi najlepších.“
Chcel by som vidieť všetko, pozerať sa na všetko, chcem byť samotným pohľadom.
Josef Koudelka
O fotení a divadle
Je známe, že Josef Koudelka v mladosti svoju rodinu a okolie fotografoval bakelitovým fotoaparátom formátu 6×6. Neskôr keď emigroval, prestal používať širokouhlý objektív. Prečo? „Po ôsmich rokoch používania širokouhlého objektívu som mal pocit, že sa moje zábery opakujú. Takže keď som opustil Československo a už som fotografoval v podmienkach, kde nebol potrebný širokouhlý objektív, prestal som ho používať. Myslel som, že je čas na zmenu.“ Fotiť Rómov preňho znamenalo niečo nové. „Nikdy by som ich nemohol fotiť tak, ako som to robieval, ak by som sa v roku 1963 náhodou nedostal k širokouhlému objektívu, ktorý prišiel do Československa. Bol vyrobený vo východnom Nemecku a jeho ohnisková vzdialenosť bola 25 mm. Predtým som ešte nevidel fotky, ktoré by boli zhotovené širokouhlým objektívom.Toto zmenilo môj pohľad. Moje oči, moje predstavy sa stali širokouhlé. Umožnilo mi to pracovať v malých priestoroch, kde Cigáni žili a pomohlo mi to oddeliť dôležité od menej dôležitého. A takisto mi to umožnilo zachytiť v zhoršenom svetle celú hĺbku okolia, čo som vlastne vždy chcel.“ Koudelka sa pokladá aj za majstra divadelnej fotografie a okrem Rómov fotil aj divadlo. Veľký rozdiel to vraj nebol. „Cigáni sú tiež dobrými hercami. Fotografoval som oboje a s Cigánmi to bolo tiež divadlo. Rozdiel bol ale v tom, že hra nebola napísaná a neexistoval žiadny režisér – boli tu len herci. Bolo to ale skutočné, to bol život. Bol to iný druh divadla – divadlo života. Nemusel som s tým nič robiť. Všetko tam bolo. Všetko, čo som musel vedieť ja, bolo iba ako na to zareagovať. Divadlo mi veľa dalo a veľa som sa tam naučil. Niektoré praktické veci boli užitočné aj pri fotografovaní Cigánov. Napríklad, ako pracovať v zlých svetelných podmienkach a ako ich využiť, aby som získal taký výsledok, aký som chcel.“
O práci a sláve
Legendárny fotograf si vždy veľmi dôkladne vyberal ľudí, s ktorými spolupracoval. A boli to naozaj zvučné mená súčasného svetového umenia. Napriek tomu sa však záujmu verejnosti, popularite a médiám oblúkom vyhýba. Nie je v tom protiklad? „Snažím sa navigovať si svoj život sám a mať svoju prácu pod kontrolou. Dobrých fotografií je veľmi málo, chcem s nimi narábať opatrne. Chcem byť ten, kto rozhoduje, kde a ako budú použité. Sláva ma nezaujíma. Nemám rád, keď som v strede pozornosti. Mám vo zvyku sa na prácu sústrediť a nenechať sa vyrušovať. Viem, kto som. Nechcem robiť niečo len preto, aby ma mal niekto rád alebo niekomu niečo dokazovať, prípadne byť najlepší. Robím to pre seba, pre svoje uspokojenie. Chcem nájsť svoje hranice, vidieť, kam až môžem zájsť.“
O invázii Rusov
Preslávili ho zábery z invázie ruských vojsk do Československa, k ich autorstvu sa však Koudelka priznať nemohol. Chcel totiž chrániť svojich blízkych pred perzekúciami. Hovorí sa, že počas invázie Koudelka nejedol, nespal, len fotil. Pre dobrý záber vyliezol aj na ruský tank a fotil z pohľadu vojaka. Prvýkrát videl svoje fotografie uverejnené v auguste 1969, kedy bol ako fotograf v Londýne s divadlom, ktoré tam hosťovalo. „Bolo nedeľné ráno. Fotografie vyšli v časopise Sunday Times. Členovia divadelnej spoločnosti si ten časopis navzájom podávali. Bol to zvláštny pocit, že moja fotografia bola zverejnená a ja som nikomu nemohol povedať, že je moja…“ A ako si fotograf spomína na okupantov? „Na začiatku boli úplne zmätení. Nevedeli, kde sú. Boli prekvapení, že ich tam Československo nechcelo. Necítil som voči nim nenávisť. Boli to mladí ľudia ako ja. Vedel som, že za to nie sú zodpovední. Tragédiou bolo, že som žil v rovnakom systéme ako oni, a to, čo sa im stalo, sa mi tiež mohlo stať. Jedného dňa by som sa tiež mohol ocitnúť v obrnenom vozidle niekde v Budapešti alebo vo Varšave…“ Koudelkove fotografie zo 68-ho obleteli celý svet a stali sa symbolom tichého odporu. „Myslím si, že séria fotografií z ruskej invázie je dôležitá ako historický dokument. Ukazuje to, čo sa v skutočnosti v roku 1968 v Československu dialo. Ale možno pár fotografií – tých najlepších – je niečo viac. To sú tie, kde nie je dôležité, kto je Čechoslovák a kto Rus. Dôležité je, kto mal zbraň a kto nie. A ten, kto ju nemal, je v skutočnosti silnejší…“
P.S. Magazín AQT rešpektuje autorské práva a keďže Koudelkove fotografie vlastní Magnum Photos, nájdete ich nižšie – kliknite na galériu agentúry.
