Fotografujeme buď preto, že nás baví zachytávať jedinečné momenty života a robiť z nich umelecké diela, alebo jednoducho preto, že potrebujeme mať z istých okamihov pamiatku pre nás a ďalšie generácie. V oboch prípadoch sa však snažíme, aby bolo na fotke jasne vidieť, čo pokladáme za dôležité. V tom nám pomôže práve rovina zaostrenia.
Manuálne určenie zaostrovacej vzdialenosti
Na každej fotke má byť jasne viditeľné, čo bolo cieľom fotenia. Či je to jeden žltý kvet na lúke plnej bielych kvetov, alebo jeden človek v hŕske ďalších, rovina zaostrenia určí vzdialenosť, v ktorej sa objekty vašich snímok budú zachytávať ostro. Všetko, čo sa ocitne pred touto rovinou alebo za ňou, bude, logicky, menej ostré a na snímke pre príjemcu menej dôležité postrehnúť. Bude to tvoriť iba akési pozadie, ktoré cieľový objekt na fotografii nijako neruší, iba ho dopĺňa. S rovinou zaostrenia sa môžete aj pohrať pri jednoduchom pokuse. Nastavte si na fotoaparáte najväčšie ohnisko, aké viete, vypnite auto focus a pomaly otáčajte zaostrovacím krúžkom na objekt vzdialený približne 1-2 metre. Krásne si budete môcť všimnúť, ako sledovaný predmet pred vaším zrakom naberá na dôležitosti alebo ju naopak stráca. Nie nadarmo sa vraví, že skúsenosti naberáme najmä praxou a usilovným cvičením…
Automatické zaostrovanie snímok
Približne v 70-tych rokoch 20. storočia sa začali predávať fotoaparáty, ktoré boli schopné automatického ostrenia. Bola to parádna novinka pre všetkých, ktorým sa nechcelo neustále točiť zaostrovacím krúžkom a zdržiavať sa hľadaním vhodnej zaostrovacej vzdialenosti. Tu už nespolupracujú ruky fotografa a jeho zrak, ale rozmýšľa technika miesto človeka – fotoaparát sa snaží s objektívom zmerať vzdialenosť k hlavnému objektu a nastaviť šošovky tak, aby bol objekt čo najostrejší. Špeciálne ostriace senzory posielajú informácie mikroprocesoru, ten ostrosť zanalyzuje a vyhodnotí na základe kontrastu hrán alebo fázového posunu signálu. Následne sa mechanizmus fotoaparátu púšťa do hľadania takej vzdialenosti, v ktorej sa mu hrany objektu zdajú najostrejšie. Pokiaľ si to môžete dovoliť, určite sa pri kúpe zamerajte na prístroje, ktoré dokážu zanalyzovať ostrosť hrán v oboch smeroch, to znamená horizontálne aj vertikálne (hľadajte pod špecifikáciou cross-type AF senzor).
Pasívne zaostrovanie má aj svoje nevýhody
Ak zaostrujete pasívne, nie ste nijako obmedzení vzdialenosťou, pretože ostrenie funguje od nuly až do nekonečna, dokonca aj keď zaostrujete cez okno alebo mreže. Nevýhodou však je, že pasívne zaostrovanie je oveľa pomalšie ako aktívne zaostrovanie prostredníctvom objektívu. Aby bol systém schopný rozoznať všetky hrany, potrebujete k fotografovaniu dosť veľa svetla, takže na kvalitné snímky vytvorené auto focusom v šere môžete zabudnúť. Ak objekty nemajú žiadne hrany či konštantné detaily, zaostrovanie sa i v tomto prípade stáva nemožným. Auto focus nesprávne pracuje napríklad aj pri využívaní medzikrúžkov či telekonvektorov. Aj vy sa môžete veľmi ľahko presvedčiť o tom, či váš fotoaparát nevyužíva režim pasívneho zaostrovania. Jednoducho namierte objektív na biely papier alebo oblohu, a keď zaostrovanie zlyhá, je to jasný signál pasívneho ostrenia.
Netreba zabúdať, že veľa fotografov fotí s okuliarmi. A to nemusí byť celkom jendoduché. Ak mám okuliare do diaľky, nevidím náhľad na displeji, ak mám okuliare na blízko, nevidím do diaľky, Automatické ostrenie je potom silnou pomôckou. Kým som fotil na kinofilm na ručné ostrenie, tretina záberov bol technický odpad. Až automatické zaostrovanie začalo dávať technicky ostré snímky.