Fotografia nie je len forma umenia, ktorá zachytáva krásu sveta a vecí okolo nás. V poslednej dobe sa čoraz častejšie stáva formou svedectva o veciach, ktoré by sme mali vidieť. Fotografka Dorota Holubová podala svoje svedectvo v projekte Atlas žien.
Atlas žien zachytáva fotografie žien, ktoré si v živote prešli veľmi nepeknou skúsenosťou. Boli týrané. Prečo ste sa rozhodli zdokumentovať práve ich príbehy?
Tému násilia páchaného na ženách som si vybrala preto, lebo mi nie je jedno, že tretina slovenských žien zažíva násilie. Podľa posledných štatistík je to 34% žien a to ešte nehovorím o dopadoch na ich deti. Význam vidím práve v aktivistických témach, kedy ako fotografka môžem aspoň trochu pomôcť rozširovať povedomie o danej problematike. Atlas žien som chcela fotografovať už pred troma rokmi, ale tiež som potrebovala čas na premyslenie, ako túto citlivú tému zachytiť a získať dôveru týchto žien.
Ako sa Vám vôbec podarilo dostať ich pred fotoaparát? Nemali strach z medializácie?
Nešlo o strach z medializácie, ale o dôvod ich bezpečnosti, keďže bývajú na tajných adresách v tzv. bezpečných ženských domoch, aby ich násilní muži nenašli. Vopred som sa so ženami dohodla, že budú zobrazené anonymne, tak, aby neboli rozpoznateľné. Ich bezpečnosť bola pre mňa na prvom mieste, keď som ich navštevovala. Po ukončení projektu autorizovali všetky zábery, ktoré ste mohli vidieť na výstave a vo výstavnom katalógu. Počas fotenia mi dôverovali, že nebudem fotiť ich tváre, niekde som podpísala aj čestné vyhlásenie. Fotografovala som aj ženy, ktoré týmto ženám pomáhajú a tie mi dali súhlas na zobrazenie ich tváre.
Máte pocit, že takýto projekt naozaj dokáže reálne pomôcť a upriamiť pozornosť tým smerom, kde je to potrebné?
Neviem, či reálne pomôcť týmto ženám, ale minimálne dokáže rozširovať povedomie o tejto téme. Možno niekto, kto si prečítal ich príbehy a tiež výpovede pracovníčok, ktoré pracujú s týmito ženami, „scitlivie“ tému násilia páchaného na ženách, a odstráni svoje predsudky voči týmto ženám. Pretože skutočne sa to môže stať každej z nás, nezáleží na vzdelaní, zamestnanosti a v akom prostredí žijeme. Fotila som iba zlomok žien, ktoré mali skúsenosť s násilím, a podarilo sa im vymaniť z kruhu násilia. Reálne je to skúsenosť tisícov žien, ktoré ostávajú v násilných vzťahoch. V projekte Atlas žien sa snažím aj vysvetliť, prečo je to tak a prečo nie je jednoduché z násilného vzťahu odísť.
Ako môže fotograf pomôcť ženám/ľuďom v podobnej situácii?
Môže im pomôcť tak, že sa o nich zaujíma. Už iba táto maličkosť môže takýmto ľudom v ťažkej situácií dodať silu a odvahu to všetko ustáť. Keď niekomu venujete pozornosť, dávate mu svojim spôsobom najavo, že nie je sama alebo sám. Niekedy je človek rád, že sa môže podeliť o svoju skúsenosť, aj keď je nepríjemná a práve fotografia je médium, ktoré dáva na to priestor. Niektoré
ženy, ktoré som fotografovala, sa prišli pozrieť na výstavu Atlas žien a povedali mi, že sú hrdé, že mohli byť súčasťou výstavy. To bol pre mňa jeden z najkrajších okamihov.
Kedy ste sa rozhodli venovať práve fotografovaniu a čo Vás priviedlo na túto cestu?
Pracovala som predtým v reklamných agentúrach, ale vždy som chcela ovládať nejaké tvorivé remeslo. Tiež som si uvedomila, že nechcem vytvárať iba komerčný zisk pre niekoho iného a sedieť dvanásť hodín v kancelárii. Želám si, aby po mne niečo zostalo, aspoň v podobe fotografie. Fotografia bola moja záľuba a neskôr prerástla do profesie, ktorú by som už nemenila za nič. Aj keď musím priznať, že nie je to vždy jednoduché byť na voľnej nohe, tak asi ako so všetkými kreatívnymi pozíciami. Dôležité je však vytrvať a ísť si za svojim, s nikým sa neporovnávať. Treba si uvedomiť, že každý má svoju vlastnú cestu. Moju tvorbu nakopla fotografická stáž v Soule, takže určite odporúčam aj ostatným začínajúcim fotografom a fotografkám, aby sa skúsili najskôr učiť od lepších. Potom, ako som sa vrátila z Ázie, som si otvorila ateliér Holubník, kde fotím portréty.
Máte v rámci fotografickej branže nejaký vzor? Niekoho, koho práca sa Vám naozaj páči?
Rada navštevujem medzinárodné fotografické festivaly, na jednom som u nás spolupracovala osem rokov. Je to Mesiac fotografie v Bratislave a určite mi dal nielen rozhľad, ale aj kontakty. Momentálne študujem diaľkovo tvorivú fotografiu na Inštitúte tvorivej fotografie v Opave (ITF), napriek tomu, že už jednu vysokú školu mám. Považujem za dôležité poznať svoje médium vo všetkých žánroch a z historického kontextu. Na ITF je to pre mňa skvelý zdroj inšpirácie, učia nás tam zvučné mená ako Jindřich Štreit alebo Rafal Milach z Magnum Photos, ale mám aj českých a poľských spolužiakov, ktorí napríklad pracujú v National Geographic. Medzi fotografky a fotografov, ktorých tvorbu považujem za inšpirujúcu, patria Marie Hald, Jacob Aue Sobol, Susan Meiselas, Diane Arbus, Marry Ellen Mark, Donna Ferrato, Feng Li, Martin Schoeller a Sergey Melnitchenko.
Akú techniku používate pri fotení?
Posledný rok používam digitálnu zrkadlovku Canon 5D Mark IV, ale momentálne mám požičaný zo školy analógový Hasselblad 501c. Na poličke mi zapadá prachom aj FUJI X100F, ktorý používam iba na fotenie do rodinného albumu.
Okrem samotného fotenia je dôležitá aj postprodukcia – stojí Vás to veľa času? V akých programoch fotky upravujete?
Postprodukcia je dôležitá, ale nemala by byť na úkor dobrého záberu. Svoje fotografie upravujem iba niekoľko minút, nebaví ma sedieť za počítačom a retušovať, radšej trávim čas v teréne. Prikláňam sa skôr k prirodzenosti a radšej si scénu dobre nasvietim, alebo dbám na vhodné svetelné podmienky pri prirodzenom svetle. Používam Capture One a Lightroom, no najviac času mi zaberá skôr výber fotografií ako samotná úprava.
Na aký svoj záber ste obzvlášť hrdá a prečo?
Mám obľúbené zábery z jednotlivých sérií, ako je napríklad portrét transmuža Ronyho zo série Sami Sebou alebo dievčatá zo série Balifornia. Sú to práve zábery, ktoré už keď som fotila, vedela som, že to je práve moment, ktorý bude stáť za to zachytiť a odfotila som ho preto, lebo som si chcela zapamätať danú situáciu a emócie, ktoré som vtedy prežívala. Neviem, či to dokážem správne vysvetliť, ale proste vnútorne cítite, že to je ono, čo vás ženie dopredu a vy stlačíte spúšť. Myslím, že dobrá fotografia vznikne práve vtedy, ak sa nemusíte sústrediť iba na techniku a kompozíciu. Ak som prítomná v danom okamihu, všetko ide viac spontánne a prirodzene, hlavne nad tým netreba priveľmi premýšľať.
Ďakujeme za rozhovor!
