Nevieme prečo, ale aj pri našom ďalšom hosťovi platí: Nikto nie je doma prorokom. Opäť raz zahraničie ocenilo Slováka skôr, ako sme mu poriadne zatlieskali doma. A faktom je, že tento fotograf si náš potlesk určite zaslúži. Peter Svoboda je medzinárodne uznávaný krajinársky fotograf, ktorého zoznam ocenení by nám zabral možno aj polovicu tohto textu. Za všetky teda spomeňme len jednu z najväčších fotografických súťaží na svete Sony World Photography Awards, kde patrí medzi víťazov. Jeho fotografie zanechávajú v človeku hlboký dojem a aj nám, v Magazíne AQT, doslova vyrazili dych. Peter je držiteľom ocenenia Master QEP (Master Qualified European Photographer), členom FEP (Federation of European photographers) a APFSR (Association of Slovak professional Photographers). Vážime si, že aj napriek vyťaženosti si našiel čas a porozprával sa s nami o svojej práci.
– Kde a kedy ste objavili vášeň k foteniu?
Už ako malý chlapec som bol fascinovaný fotografovaním. Celkovým procesom, od cvaknutia spúšte až po vyvolávanie filmov a fotografií v tmavej komore, ktorú zriadil doma môj otec. Už ako 10-ročný som si sám fotil a vyvolával fotky.
– Kde čerpáte inšpiráciu?
Mám pocit, že inšpirácia je prakticky všade naokolo. Je to príroda sama o sebe, prežité silné momenty, ktoré som nemohol zachytiť. Tie sa mi vybavujú v spomienkach a sú hnacím motorom ísť za niečím aspoň podobným a sfotografovať to. Samotná pre-vizualizácia scény a nápad je u mňa zároveň aj inšpiráciou fotografovať a dosiahnuť vysnívaný výsledok.
– Je niekto, kto vás v rámci profesie ovplyvnil a pri kom ste si povedali – tak tento naozaj vie, ako sa má fotiť?
Určite. No paradoxne začnem s výtvarnými umelcami, maliarmi, ktorí na svojich olejomaľbách dokázali pracovať s úžasným svetlom, či tieňom, dokázali vytvoriť strhujúcu atmosféru. Je to celá rada starých holandským, ruských majstrov ako aj impresionistov. Z fotografov minulého storočia to boli samozrejme Ansel Adams, pre jeho výtvarné podanie čiernobielej krajiny a takisto mimoriadne obdivujem Henri Cartier-Bressona a jeho až šiesty zmysel pre kompozíciu a hlavne umenie vycítiť správny moment. Zo súčasných autorov hlavne Alexandre de Schaumes pre jeho cit pre výtvarný aspekt a emotívne podanie krajiny. No je, samozrejme, oveľa viac autorov, ktorých prácu si veľmi rád pozriem a podrobne preštudujem.
– Keď som si obzerala vaše fotky, o chvíľu mi za chrbtom stál hlúčik ľudí zvedavý na to, či je to obraz alebo fotka. 🙂
To som veľmi rád a vážim si to. Ja som Vám prakticky odpovedal v otázke vyššie 🙂 Moja práca je ovplyvnená rokmi strávenými vo výtvarnej škole a olejomaľbou, ktorej som sa venoval až do mojich 27 rokov. Výtvarný aspekt u väčšiny mojich krajinárskych fotografií je pre mňa dôležitý a je cieľom. Krajinárska fotografia je mimoriadne zložitý žáner, aj keď sa nezasvätenému môže zdať opak. Téza, že krajina je pekná a stačí len cvaknúť, platí, samozrejme, pre kalendárové či pohľadnicové motívy, ja to volám „dokument krajiny“. No krajina, ktorá má mať umeleckú hodnotu, potrebuje skĺbiť viacero atribútov, aby výsledok mal hodnotu. Pre mňa hodnotná krajina musí mať v sebe niečo neobyčajné, či už grafické, minimalistické alebo výtvarné podanie.
– Akú techniku používate pri fotení?
Z filmu som prešiel pred cca 12-timi rokmi definitívne na digitál pre jeho výhody pri mojej práci. Sú to hlavne rýchlosť a bracketingové funkcie. Pri väčšine fotení som vyzbrojený minimálne dvoma fullframovými telami. Roky fotím s Canonom, mám k nemu viacero kvalitných skiel. Používam občas aj záložné telo mirrorless od Sony. Objektívy prevažne Canon, kde začínajú na 16mm a končia 300mm, na najširší uhol mám však od Sigmy ich Art objektív 12 mm. Niekedy, ak potrebujem ísť úplne naľahko a nebyť ovešaný technikou, tak využívam mirrorless telo s objektívom so širokým rozsahom zoomu končiaci na 240 mm od Sony. Toto je kompromisné riešenie hlavne do náročnejších terénov v zime, kde nemôžem na chrbte niesť ešte navyše 12-15 kg.
– Okrem fotenia je dôležitá aj postprodukcia – stojí vás to veľa času? V akých programoch fotky upravujete?
RAW súbory sa musia vyvolať a mne plne vyhovuje Lightroom. Vystačím si s ním u každej fotografie. Zvyčajne po fotení a prezretí výsledkov nechám fotografie „zapadnúť prachom“ aj na pár týždňov, či mesiacov. Je to z toho dôvodu, že som často ovplyvnený emóciami pri fotení a na svoje fotky sa nemusím pozerať objektívne. No po týždňoch uležania si viem lepšie vyselektovať najlepšie zábery. Stáva sa mi, že hoci pri fotení som nadšený z výsledku, tak napriek tomu po pár týždňoch fotky mažem. Už pri fotení sa rozhodujem, či bude fotografia vo farbe, či čiernobiela. Samotnému postprocesu nevenujem viac ako 10 minút u jednej fotky, no po uložení sa k nej za pár dní vrátim, niekedy ešte niečo zmením, inokedy už nie.
– Na aký svoj záber ste obzvlášť hrdý a prečo?
Ja fotografujem horskú tematiku s človekom v kompozícii, ako aj čistú krajinu. Na každý druh mám trochu iné kritériá. Mám viacero fotografií, ktoré si dosť cením, u fotografie s horskou tématikou sú to hlavne momenty jedinečné, s príbehom a prakticky neopakovateľné. Sú to hlavne tie, kde sa k príbehu podarí aj zaujímavá kompozícia, vynikajú čistotou, či grafickým alebo minimalistickým výzorom. V krajinárskej fotografii asi fotografia „Stormy winds over the Torres del Paine“, ktorá ma stála najväčšie úsilie, aké som kedy pri fotení zažil. Fotil som to v Čile pri vetre so silou hurikánu 140-160 km/h. V daždi a spreji z vysokých vĺn som sa rozhodol fotografovať na dlhší čas, aby som dosiahol výtvarný vzhľad popredia. Na statíve som musel doslova stáť oboma nohami a občas ma poryvy vetra odsotili aj pár metrov spolu so statívom. Nedával som tomu moc šancu, lebo hory boli zahalené. No našťastie sa mi na chvíľku ukázali veže Cuernos zaujímavo nasvietené, a stihol som spraviť 8 expozícií. Bol to typ fotenia „všetko alebo nič“. Sedem fotiek bolo nepoužiteľných pre rozmaz pozadia z vibrácií pri vetre, či vodu na skle, ktorú hurikán z vĺn presúval vodorovne aj stovky metrov. No našťastie jedna fotografia stála za to.
– Získali ste ocenenia v rôznych renomovaných súťažiach – ktoré potešilo najviac?
Paradoxne si najviac vážim nesúťažné ocenenie, jednoznačne je pre mňa najcennejší titul Mastra QEP, ktorý som získal v lete 2017. Master QEP (Master Qualified European Photographer) je najvyšším možným ocenením, ktoré udeľuje Európska federácia profesionálnych fotografov. Za celé tie roky, odkedy sa titul udeľuje, s krajinou uspelo len okolo 8-9 európskych fotografov. Posudzujú sa printy o počte 20 kusov. Musí to byť špičková práca dávajúca zmysel ako celok, obsahovo aj technicky a, samozrejme, perfektne vytlačená. Môj panel bol posudzovaný na fotografickom inštitúte na univerzite vo Falmouthe vo Veľkej Británii. Mal som to šťastie sa presadiť a získať zlato v prestížnych svetových súťažiach už viackrát, či už je to Tokyo, USA, Paríž, Moskva, atď. Tiež sa teším titulu Európsky krajinársky fotograf – European Golden Landscape Camera 2018 a 2017, čiže dva roky po sebe. Minulý rok som dokonca mal aj výhru aj v športe – European Golden Sports Camera 2018.
– Máte aktuálne doma alebo vo svete nejakú svoju výstavu, ktorú môžeme čitateľom odporúčať?
Momentálne zvažujem ponuky vystavovať v New Yorku a neskôr v Los Angeles. Doma som vystavoval minulý rok v rámci Asociácie slovenských profesionálnych fotografov v Podtatranskej galérii v Poprade. Tohto roku asi nebudem na Slovensku vystavovať, no v budúcom roku budem pravdepodobne v Košiciach robiť väčšiu výstavu, ak sa dohodnú prijateľné podmienky.
– V rámci fotografickej profesie ste už získali dobré meno a renomé. Ale predsa len – je ešte niečo, po čom v tomto smere túžite a na čom pracujete?
Túžim mať viac času na fotenie 🙂 Okrem fotografovania som hlavou tímu kurátorov na prestížnom svetovom portáli 1x.com, je s tým dosť veľa práce a denne mi prejde niekoľko sto fotografií pod rukami, ktoré treba posúdiť, či sa budú uverejňovať na titulke, či nie. Taktiež mám často žiadosti od rôznych zahraničných federácií byť členom poroty ako nezávislý zahraničný porotca. Pred pár dňami som dohlasoval pre súťaž Francúzskej fotografickej federácie, predtým Rumunský fotograf roka a momentálne som zavalený prácou pri posudzovaním v súťaži Európsky profesionálny fotograf roka. Ako každý umelec túžim hlavne po tom, aby moje práce „išli“ medzi ľudí, aby fotografie zdobili interiéry po celom svete a boli žiadané. Som veľmi rád tomu, že hlavne zahraniční klienti si často kupujú moje fotografie, od bežných formátov po extrémne rozmery. Rád by som bol, ak by tomu bolo tak aj doma, na Slovensku. Mám pár dlhodobých projektov, ako aj expozície a ďalšie výstavy v zahraničí. Taktiež plánujem vydať dve knižné publikácie v budúcnosti. Chce to ale ešte veľa času a práce.
– Ďakujeme za rozhovor!
Ďakujem, že ste ma oslovili a venovali mi priestor vo vašom Magazíne.
P.S. Viac fotografií Petra Svobodu si môžete pozrieť na jeho webe: https://www.petersvobodaphotography.com/
