Pôvodne chcel fotiť reportáže, no dcéry ho priviedli k športovej fotografii. Začalo sa to fotkami z tribúny ich plaveckých súťaží, prvú akreditáciu dostal na zápas KHL a postupne sa dostal až k foteniu športových podujatí najvyššej úrovne. Športový fotograf Svaťo Straka v rozhovore prezrádza, ako vyzerali jeho prvé pokusy so športovou fotkou, čo ho najviac baví a podelí sa aj so skúsenosťami, ktoré môžu byť užitočné začínajúcim fotografom. Navyše, je dôkazom, že aj hobby fotograf sa môže dostať na väčšie športové podujatia.
Ako vyzerali vaše prvé športové fotografie?
V tom čase som o športovej fotografii nevedel takmer nič. Pôvodne som chcel byť reportážny fotograf a k športovej fotke ma priviedli moje dve dcéry, keď začali súťažne plávať. Prvé fotografie som fotil z tribúny počas plaveckých pretekov a vyzerali asi tak, že obraz bol velikánsky a niekde tam bol malý plavec. Z výsledkov som bol dosť zúfalý. Postupne som si však trúfol ísť bližšie k bazénu aj napriek tomu, že niektorí rozhodcovia mali nepríjemné pohľady. Neskôr som sa o to začal viac zaujímať, začalo ma to baviť a začal som si pozerať prostredníctvom videí na YouTube, ako by vlastne mala športová fotka vyzerať, konkrétne práve plávanie. Rovnako som začal sledovať fotografov, ktorí mali nafotených XY olympiád ako napríklad Dave Black a podobné veľké mená z veľkých agentúr. Vtedy som začal trošku viac vnímať, čo to chce tá športová fotka, ako by zhruba mala vyzerať, aký moment by mala zachytiť, ako sa to snažiť skomponovať a podobne. Neskôr prišli aj pokusy o fotenie aj iných športov. Vždy ma lákal hokej, ktorý som začal fotiť v podstate ako druhý šport a následne sa to začalo nabaľovať, pretože som toho chcel skúšať viac a viac.
Akým športom sa v rámci fotenia venujete?
Plávanie, hokej, futbal, americký futbal, atletika, basketbal. Je toho pomerne dosť.
Ktorý z nich je najobľúbenejší?
Najradšej fotím plávanie a cítim sa tam naozaj komfortne. Mal som blízky vzťah aj k hokeju, no postupne som získal pocit vyhorenia a nevedel som v ňom hľadať nové veci.
A naopak, najnáročnejší na fotenie?
Povedal by som, že futbal, pretože to je strašná nuda. Aspoň pre mňa. Najhoršie je, ak sa 90 minút naháňajú a nepadne ani gól. Následne je náročné nájsť v takom zápase niečo zaujímavé.
Spomínali ste, že ste chceli fotiť reportáže, ale aj športová fotografia je v podstate reportáž.
Áno, ale záleží na tom, čo fotograf chce svojimi fotkami povedať. Aj ja som sa, napríklad v tom plávaní, snažil postupom času zameriavať nie len na konkrétnych plavcov v jednotlivých dráhach, ale zachytiť aj atmosféru, ktorá na športovisku panuje a naozaj z toho spraviť nejakú reportáž a dať tomu celému príbeh. Pokiaľ si iba povieme, že chceme spraviť športovú fotku, tak by to malo byť myslené, že chceme zachytiť nejaký rozhodujúci moment, ktorý je vrcholom akcie. To sa dá spraviť tak, že sa zameriate na jedného konkrétneho športovca a snažíte sa detailne zachytiť to, čo robí on, prípadne sa to snažiť zasadiť do nejakého väčšieho celku, čo už sa približuje k reportážnej fotografii.
Ak sa zameriavate na niekoho konkrétneho, tak je to, napríklad pri hokeji, hráč, ktorý za daný tím dáva najviac gólov?
Áno, buď sa zameriavam na najväčšie meno, ktoré má v rámci konkrétnej športovej udalosti prísť, známejší hráči, reprezentanti. Tých sa snažím najviac zachytiť a nafotiť ich medzi prvými a potom aj v rámci konkrétnych akcií pri zaujímavých momentoch ako sú strely na bránu, presilovky, šarvátky. Preto je potrebné vedieť, o čo ide v športe, ktorý práve fotím.
Šport v sebe väčšinou zahŕňa veľmi dynamický a rýchly pohyb. Ako ste sa zosúladili s rýchlosťou, ktorú šport prináša?
Neviem, či som sa už stihol do toho dostať (smiech). Dostal som raz radu od jedného fotografa, že sa nemám báť a mám fotky orezávať. Začínal som teda tak, že som robil širšie zábery a z toho som následne vyrezával. Následne pomáha aj to, ak fotograf pozná šport, ktorý fotí. Ideálne je mať ho aj viac zažitý než spred televíznej obrazovky. Ja som sa napríklad ako malý dosť hýbal okolo futbalu, hoci to nie je práve najrýchlejší šport. Hrával som aj basketbal, takže keď z pozície fotografa pozerám na palubovku, tak zhruba viem čo sa môže udiať.
Aby sme ešte zostali pri začiatkoch, ktorá akcia bola prvá, na ktorú ste dostali akreditáciu?
Ako prvú akreditáciu som si žiadal na Univerzitnú hokejovú ligu, tam to však bolo len o slovnom súhlase a keď som mal nafotené asi 2 zápasy bratislavských Diplomatov (Diplomats Pressburg, pozn. red.), tak som si povedal, prečo to neskúsiť aj niekde inde. Bratislavský Slovan vtedy hral KHL. Tak som im skúsil napísať, že by som chcel akreditáciu na najbližší zápas. Na moje prekvapenie bola odpoveď kladná a mohol som prísť.
Takže prvá ozajstná akreditácia a hneď KHL?
Áno, tuším hral v Bratislave práve Barys Astana. Samého ma šokovalo, aké to bolo jednoduché.
Chodievali ste potom fotiť KHL pravidelne?
KHL sa mi podarilo ísť fotiť iba raz.
V čom bol problém?
To bolo v čase, keď Slovan Bratislava v KHL už v podstate končil.
Aby sme sa dotkli aj ďalších športov, aká športová udalosť bola podľa vás tá „naj“, ktorú ste mali možnosť fotiť?
To je dobrá otázka (smiech). Človek sa postupne dostáva k väčším a väčším veciam a zároveň aj k väčším menám. Určite by som vypichol práve už spomínanú KHL ale kvalitné zápasy boli aj v rámci kvalifikácie slovenských basketbalistov, napríklad proti Španielsku, kde takmer vyhrali. Zaujímavé bolo fotiť napríklad aj na atletickom meetingu P-T-S. Tam som mal možnosť fotiť aj olympijského víťaza či majstra sveta v trojskoku, Christiana Taylora a podarilo sa mi tam vytvoriť veľmi zaujímavé zábery. Okrem Christiana Taylora tam bola aj slávna Helena Fibingerová (majsterka sveta vo vrhu guľou z roku 1983 a olympijská medailistka z roku 1976, pozn. red.) a mala tam tlačovku a krst knihy, ktorá v tom čase práve vychádzala.
Podarilo sa vám tam dostať viackrát ako fotograf?
Na P-T-S som bol dvakrát, v rokoch 2019 a 2021. V roku 2019 som vtedy dokonca prvýkrát fotil atletiku a hneď som sa dostal k atlétom na plochu.
Okrem spomenutého by ste vypichli ešte niečo ďalšie?
V rámci plávania sa mi podarilo stretnúť zaujímavých ľudí, napríklad niekoľkonásobnú medailistku z olympijských hier, majsterku sveta aj Európy Zsuzsannu Jakabos z Maďarska. V rámci futbalu som mal možnosť fotiť napríklad aj slovenskú futbalovú reprezentáciu, keď hrali proti Slovinsku, kde vieme hneď vypichnúť meno Jan Oblak, slovinského brankára chytajúceho za Atlético Madrid.
Akú fotku považujete za najlepšiu, ktorú ste kedy spravili?
Na túto otázku asi nenájdem úplne jednoznačnú odpoveď. Ja osobne mám rád fotku spomínaného Christiana Taylora z P-T-S, ktorá síce nie je až tak akčná, ale je na nej, ako si po doskoku oprašuje ruky a sú tam lietajúce zrnká piesku, ktoré v kombinácii s dobrým svetlom robia vo výsledku veľmi zaujímavú fotku. Zároveň som si vyskúšal, čo mi viacerí na fotenie športu odporúčali, aby som fotil z podhľadu. Ten športovec sa vtedy javí, že je väčší a robí to z neho toho ozajstného hrdinu, ktorým chce byť. Ale okrem tejto sa určite nájdu aj iné fotky, ktoré sa podarili, napríklad z plávania. Mám rád aj fotku jedného slovenského plavca, kde sa mi podarilo zachytiť ho, keď plával znak a bol čiastočne preliaty vodou a zároveň ho bolo stále vidno a zostával ostrý.
Čo by ste poradili fotografom, ktorí chcú začať s fotením športu? Napríklad ako sa dostať k akreditáciám.
V prvom rade nebáť sa a fotiť. A nemať hneď veľké oči, že sa dostanem na nejaký veľký zápas, napríklad reprezentačný alebo na najvyššiu ligu. To, že mne sa podarilo medzi prvými akciami ísť fotiť KHL neznamená, že sa to podarí každému a bola to skôr náhoda. V tom je ale práve aj tá rada, netreba sa báť a treba sa pýtať. Človek nevie, kedy motyka vystrelí. Väčšinou to najhoršie, čo sa môže stať je, že odpíšu, že majú obmedzený počet akreditácii a vám ju dajú až keď nejaká zostane. Málokedy sa stane, že neodpíšu, prípadne odmietnu. Treba si nájsť usporiadateľa, klub, alebo viaceré kluby majú vyčlenený kontakt na niekoho, kto tie akreditácie vybavuje. Treba ísť prosto do toho, treba byť slušný a počúvať to, čo ľudia z klubu či organizácie povedia.
Galéria
