Každý z nás si dokáže predstaviť situácie, v ktorých sme sa dostali do úzkych. Nestalo sa vám to? Potom robíte niečo zle! Neberte to, prosím, osobne. Radšej sa poďme nad tým zamyslieť a rozobrať si dôvody, kedy je nevyhnutné prekročiť svoj vlastný tieň.
Každý sa denno-denne dostáva do rôznych, často aj nie veľmi príjemných situácií. O tých mojich ste mali možnosť párkrát čítať v našom magazíne. V začiatkoch fotografickej práce takéto situácie často vedú k zamysleniu nad tým, či to, čo robíme je dobré alebo zle. A či má vôbec význam ďalej to robiť. Úprimne – určite má! Dôvody vysvetlím neskôr. Ale čo takto cielene si posúvať hranice a z času na čas prasknúť tú pomyselnú bublinu, ktorú máme okolo seba?
Komfortná zóna – medzná hranica
Povedzme si to na rovinu, pri stretnutí s niektorými ľuďmi si držíme odstup. Áno, je to prirodzené a nie je to nič zlé. Treba s tým pracovať. Ako je to s bublinou pri fotografickej práci? Po niekoľkých rokoch intenzívnejšieho fotenia, zákazkach, rôznych miestach (viac či menej atraktívnych), sa dostaneme do situácie, kedy sa z fotenia stáva rutina (áno, aj o tom som už písal…). Zamyslime sa teda, čo s tým. Je to jednoduché – dajme si cvičenie, záväzok, zmenu pravidiel. Na každého funguje niečo iné, sme individuality. Jeden zbožňuje prácu s modelkami, iný fotenie metalového koncertu, dynamického športu, ďalší rád fotí z veľkej vzdialenosti divokú prírodu a zvieratá, mnohí sa zas viac kochajú v nekonečnej kráse prírody… Takto by som mohol pokračovať ešte dlho. Pravdou je, že dlhodobým zameraním sa na jeden druh fotografie sa dostávame do stavu, kedy sa môže prejaviť „kreatívny blok“. To nie je dobre.
Hranica je len v našej hlave
Keď som nedávno dostal ponuku nafotiť svadbu, dlho som váhal. Svadby často nefotím a veľmi veľa tu závisí od očakávaní klienta. Povedal som si ale, že za vyskúšanie nič nedám a s klientom som komunikoval o jeho predstave. Nakoniec sme sa dohodli. Očakávali štandardné svadobné fotografovanie, pričom chceli do fotografií pridať „niečo viac“. Ja som sa najviac obával štandardného fotenia a mám na to osobné dôvody… Dobre, už nebudú osobné, pekne ich vysvetlím. Portréty, počasie, svetlo, bolo tu veľa aspektov, ktoré ma strašili. Stále som pozeral predpovede počasia, či budeme môcť fotiť vonku, aby nebolo príliš intenzívne slnko…. Zbytočne. Uvoľnite sa a začnite premýšľať. Samozrejme, boli to aspekty, ktoré som v konečnom dôsledku nemohol ovplyvniť. Navyše, nemám rád veľmi sladké svadobné fotografie (naozaj ma teraz neukameňujte, je to môj pohľad…), príliš upravené… až gýčové. Klient ale očakával „niečo viac“. Tak som si povedal, že to skúsim a pridal som aj svoj pohľad – padlo rozhodnutie nafotiť celú svadbu s jedným objektívom – áno, s jedným. Použil som „štandardný“ svetelný zoom (24-70-ku).
Ako ďalej?
V momente rozhodnutia som sa upokojil a fotografovanie už šlo úplne „samo“. Naozaj, posunul som sa dopredu. Kombinácia full-frame tela a objektívu mi umožnila nielen „sladké“ fotografie, ale aj dynamické priestorové zábery, ktoré priniesli „niečo viac“. Jednoduché, komfortné… a nápadité! Celou pointou je kombinovať známe hranice a riešenie problémov. Ak nám do cesty príde problém, netreba ho obchádzať, ale riešiť. To je jediné východisko. Nebojme sa otvoriť pomyselné klapky na očiach. Nemáme problémy? Tak si ich vytvárajme. Cielene sa snažme seba samých tlačiť k múru – limitujme si vybavenie, techniku, miesto… Vyberajme si zložitejšie situácie, v ktorých sme sa zatiaľ nenachádzali a premýšľajme nad reakciami a spôsobmi riešenia. Nebudete veriť, ale práve takéto situácie ma neskutočne ženú vpred!
