Mladá fotografka Pauli Kentošová začala fotiť ako teenegerka rodinné oslavy a na prekvapenie jej rodiny sa okamžite zistilo, že má v oku cit a kreatívny pohľad na svet. Taká je aj samotná Pauli, živelná, sympatická a …. umelecká duša. Po pár rokoch intenzívneho fotenia má za sebou už zopár výstav, ocenení a sériu mimoriadne úspešných fotografií z rómskych osád na východnom Slovensku. Teraz z jej strany prichádza ďalší špeciálny projekt. Pauli sa pozrela na exotickú Dominikánsku republiku tak, že mnohí, ktorí ju poznajú len z luxusných dovolenkových rezortov, by boli naozaj veľmi prekvapení.
– Keď sa povie meno Paula Kentošová, tak v rámci fotografickej branže rozhodne nie je neznáme. Ty si tá mladá fotografka, ktorá na seba upozornila sériu fotografií z rómskych osád a ušli sa ti za to aj nejaké ceny, všakže 🙂
Áno, to som ja. Tá, ktorej sa ušli aj nejaké fotografické ceny, ale aj pár hanlivých označení po tom, ako som slovenských Rómov prezentovala údajne ako dobrých. Údajne píšem preto, že som to nikdy nemala v pláne, mojim cieľom bolo zachytiť to, ako žijú. To, že ich ľudia vnímajú v pozitívnom svetle, nie je žiadna manipulácia, len môj pohľad.
– Ako sa začala Tvoja cesta za fotografovaním a prečo práve takáto vášeň?
Približne rok predtým, ako som si mala podať prihlášku na strednú školu, som zhotovila pár snímok počas krstu mojej malej sesternice. Mojej tete, ktorá bola kedysi fanúšikom fotografie, sa veľmi páčili, a tak ma začala podporovať, aby som čoraz viac fotila. K nej sa pridali aj moji rodičia, čo ma veľmi prekvapilo, nakoľko som mala v detstve desiatky záľub, ktoré stáli nemalé peniaze. Možno tiež vycítili, že je to ,,to’’ pravé. Ja som to, pochopiteľne, zistila až po čase, keď som si uvedomila, že fotografia ma napĺňa každým dňom viac a viac.
– My dve sme sa vďaka práci stretli v jednom slovenskom denníku, tu si však pracovala ako redaktorka. Zmenila si už definitívne profesiu?
Písanie je aktivitou, ktorá ma chytila už na prvom stupni základnej školy. Keď som mala 19 rokov, rozhodla som sa fotografiu na chvíľu odložiť bokom a venovať sa práve práci novinárky. Nebolo to však ono, niečo tomu chýbalo. Neviem, prečo mi to toľko trvalo, no po pár mesiacoch som pochopila, že tieto veci vlastne môžem spojiť. Uvedomila som si, že niektoré z fotografií dokonca dopĺňali moje úvahy a myšlienkové pochody. V najbližšom projekte sa tiež plánujem venovať spojeniu textu a fotografie.
– Momentálne študuješ v Amerike, čo Ťa tam zaviedlo a aké sú tam možnosti venovať sa Tvojej záľube?
V podstate som si nevedela predstaviť, že svoj celý život strávim na Slovensku. Už od detstva som chcela skúsiť ten svet, ktorý som videla v rozprávkach, a tak som tu. Čo sa týka umenia, sú tu bezkonkurenčne najväčšie možnosti uplatniť sa. Samozrejme, pokiaľ nie ste Američan, je to trochu ťažšie, no určite nie nemožné. Keďže ešte študujem na univerzite, fotografiu rozvíjam najmä tam. Možno je to štýlom ich výučby, možno len akousi náhodou – no zdá sa mi, že práve tu napĺňam svoj potenciál omnoho rýchlejšie.
– Koho, čo a prečo máš pred objektívom najradšej?
Čo sa týka typu fotografie, ktorý preferujem, je to jednoznačne sociálna fotografia. Rada zachytávam reportáže, ktoré poukazujú na príbehy a veci, ktoré často prehliadame. Pred objektívom mám tak najradšej ľudí, s ktorými si počas fotenie vytváram akési dôverné puto. Títo ľudia sa neustále menia, každý so sebou nesie vlastné príbehy, rozdielne emócie, iné pohľady na život a toho sa neviem nasýtiť. Ak by som si však mala vybrať z modelov, s ktorými spolupracujem pravidelne, je to jednoznačne moja kamarátka Martina, ktorá je krásna nielen navonok.
– V akých programoch fotky upravuješ?
Aj keď je Lightroom veľká pomôcka pre fotografov, najčastejšie využívam Photoshop. Samozrejme, niečo to trvá, no mám z toho lepší pocit a rada venujem každej fotografii špecifický čas, aj keď sa jedná len o minimálnu zmenu farieb.
– Akú techniku používaš pri fotení?
Aj keď som od prvého kliku verná Canonu, presedlala som na značku objektívov Sigma. Môj obľúbený pochádza z edície ART, clona 1.4. V poslednej dobe sa však snažím pri portrétoch pracovať aj s externým svetlom… A potom sú tu všetky tie veci, ktoré medzi techniku nepatria, no vytvárajú mi zaujímavé bokehy. Od potravinovej fólie, alobaly až po sklo.
– Pauzu medzi semestrami na univerzite v USA si využila na fotografovanie doteraz nepoznaných zákutí Dominikánskej republiky a Tvoje fotky mali opäť úspech. Prečo práve táto krajina a prečo úplne iný pohľad na ňu?
Prečo práve táto krajina, to ani tak nie je otázka na mňa, ale na jednu z mojich najlepších kamarátok, ktorá ma tam pozvala. Ona to síce nevie, no jej vyspelý pohľad na svet ma motivoval opäť sa vrátiť do série, v ktorej by som ľuďom chcela ukázať ,,tú druhú’’ stranu. Dominikánska republika je pre turistov vnímaná ako raj, nádherné pláže, čisté more, luxusné rezorty. To všetko je krásne a ľudia si to radi pozerajú v cestovných brožúrach. Ľudia by však mali právo vidieť aj tú skutočnú tvár tejto dovolenkovej destinácie. Rozpadnuté príbytky, roztrhané špinavé oblečenie, nevzdelanosť či žalostne nízke platy, ktoré sa nedajú ani porovnať s našimi… To je to všetko, čo si my, Európania, vieme ťažko predstaviť. Potom je tu však radosť zo života, skromnosť, pohostinnosť. To, čo si niektorí z nás tiež ťažko vedia predstaviť.
– Na aký svoj záber si obzvlášť hrdá a prečo?
Keďže som dosť sebakritickým človekom, asi by som slovo hrdá nepoužila. Medzi moje najobľúbenejšie však určite patrí portrét môjho pradedka, v ktorom sa mi ho podarilo zachytiť presne takého, aký bol. Možno to znie zvláštne, no z vlastných skúseností môžem povedať, že zachytiť skutočný charakter človeka, sa málokedy podarí len tak.
– Aké máš najbližšie sny a plány v rámci fotografickej profesie?
Robiť to, čo doteraz. Fotiť, mať z toho radosť, zdieľať príbehy s ľuďmi z druhých strán s ostatnými. Viem si však predstaviť, že by som popri tom všetkom fotila aj pre nejaký magazín, musela by som však mať voľnú ruku a dôveru experimentovať. Portréty s kvetmi na hlave ma totiž bavili ako 16-ročnú, dnes som už trochu inde… Snáď sa teda budem prekonávať aj naďalej.
– Nech sa Ti darí, ďakujeme za rozhovor!
