Slovensko ju najprv spoznalo vďaka krásnym a kreatívnym čelenkám, ktoré si rýchlo získali veľkú popularitu nielen u nás, ale aj vo svete. Balíčky so svojou tvorbou už posielala do Talianska, Francúzska, USA, Kanady, Číny, Japonska, Austrálie či Indie. Lásku k umeniu a nepochybne aj talent ale Michaela Ďurišová (31) zúročila aj v inom odvetví – vo fotografii. Jej zábery ste videli aj v našej fotosúťaži s názvom Portrét a páčili sa vám, aj nám – v AQT. Michaeline fotky sú totiž rýchlo rozpoznateľné a jasne definovateľné. Nakoniec – posúďte sami!
– Vaše meno vo verejnosti zarezonovalo vďaka značke „Magaela.“ Preslávili ste sa výrobou nádherných kvetinových čeleniek. Prečo ste sa rozhodli venovať aj foteniu?
Foteniu som sa začala venovať pri vzniku Magaely. Už vtedy som si uvedomila, že to, čo produkt predáva, je fotka. Moje prvé produktové fotografie boli veľmi smiešne, a práve preto som si zaobstarala zrkadlovku, knihy a učila sa fotiť. No fotila som málo, veľké kolekcie som nechávala na profi fotografov. No pri produktoch, ako sú naše a v čase rýchlosti internetu, je fotka mimoriadne dôležitá. Vlastne ani tak nie fotka, ako rukopis na nej. Je dôležité, aby sa človek pozrel na fotku a povedal si, že patrí k Magaele. A to nejde, ak jeden fotograf fotí pre viacerých výrobcov s rovnakým zameraním. Tak som opäť chytila do rúk s vážnym záujmom foťák a začala som si pre Magaelu robiť fotky sama. Raz podvečer som urobila sériu fotiek s mojou maminou a tie vyvolali obrovský ohlas. Som dušou i telom umelec, nadchlo ma to, kúpila som si lepšiu techniku a chcem sa tomu venovať naozaj profesionálne.
– Kde čerpáte inšpiráciu?
Všade naokolo – vidím, vnímam, mám potrebu precítené veci zhmotniť. Tak to bolo pri Magaele, a tak je to i s objektívom. No musím sa priznať, že raz, pri jednom fotení, si moja kamarátka Baška u mňa zabudla knihu o Muchovej tvorbe. Začala som v nej listovať a úplne ma nadchla. Muchu poznám už dávno, veď kto by nie. No túto knihu som doslova hltala, stránku po stránke a cítila som, ako Mucha prechádza aj do mňa. V žiadnom prípade nemám záujem jeho tvorbu kopírovať, chcem si ísť vlastnou cestou, ale musím povedať, že je pre mňa obrovskou inšpiráciou, rovnako ako slovanské mýty a symbolika.
– Koho, čo a prečo máte pred objektívom najradšej?
Úprimne? Nemodelky. Ženy, ktoré sú tvárne, dá sa s nimi pracovať, vytrvajú v póze, ktorú potrebujem, kým nájdem vhodné svetelné podmienky. S modelkami sa mi tak „ľahko“ nepracuje – majú svoje naučené pózy, neustále sa hýbu a ja mám problém zachytiť ich čistotu a prirodzenosť. Prirodzenosť plynúca zvnútra – to mám najradšej. Veľmi rada fotím ženy, hľadám ich vnútornú krásu, je to pre mňa výzva i poslanie zároveň.
– Ja som si Vaše fotky všimla vďaka tomu, že ste fotili moju dobrú priateľku Evu a tie snímky mali naozaj veľký úspech. Viete nám povedať niečo viac o tom, prečo ste ju nafotili práve v takejto polohe a takýmto štýlom?
Na začiatku som fotila hlavne exteriéry, v prírode, bavila ma hra svetla a tieňov. No zrazu prišla zima a vonku sa fotiť nedalo. Zriadila som si u nás doma provizórny ateliér, objednala si foto pozadie a skúšala som. Nikdy predtým som v ateliéri nefotila, bola to pre mňa výzva. Absolvovala som len jeden fotokurz s úžasnou Petrou Rosič Harenčákovou, čo ma trošku posmelilo, doteraz sme v kontakte a konzultujeme spolu výsledné fotografie, či už svietenie, kompozíciu alebo post proces. A potom tu bol jeden krásny príbeh. O nevlastných matkách zvykneme hovoriť ako o macochách, tento vzťah si spájame väčšinou s negatívnymi konotáciami. No zrazu predo mnou stála nevlastná matka s nevlastnou dcérou a ich vzájomná láska bola ohromujúca – tak silná a živá. Veľmi mi to imponovalo a mojim hlavným cieľom pri tomto fotení bolo zachytiť tento vzťah na fotke, atmosféra pri fotení bola uvoľnená, obe sa tešili, že strávia nezvyčajné poludnie, budú sa parádiť a hlavne mali obe vo mňa dôveru, na toto fotenie budem ešte veľmi dlho pozitívne spomínať.
– Akú techniku používate pri fotení?
Tak, ako ma fotenie každým dňom bavilo čoraz viac, uvedomovala som si i rezervy a limity mojej predchádzajúcej techniky. Prestala mi stačiť. Ak som to fotenie myslela vážne, čo som myslela, bolo potrebné porozhliadnuť sa po novej technike. Na jedno fotenie som si zapožičala kvalitnú techniku a objektívy a bola som unesená. Od toho momentu som pochopila, že nevyhnutne potrebujem nový foťák – a tak som si zakúpila Canon 5d Mark IV, objektívy Canon 24-70 mm 2.8 II. A 70-200 mm 2.8. II, blesk Canon 600EX II-RT a taktiež batériové zábleskové svetlá Photo Europe HD-TTL-610, veľmi túžim ešte po pevnom skle, ale na to si musím zarobiť. 😀
– Okrem fotenia je dôležitá aj postprodukcia – stojí vás to veľa času? V akých programoch fotky upravujete?
Niektoré fotky mám upravené pomerne rýchlo, pohrám sa len s farebnosťou. No pri iných som schopná stráviť i celý deň. Hrám sa, hľadám, skúšam… Som na seba náročná, občas prejde takmer 12 hodín a ja s fotkou stále nie som spokojná (smiech). No musím priznať, že retuš moc neuznávam, skôr pracujem s farebnosťou fotky. Fotka je pre mňa akýmsi dedičstvom, niečo, čo tu po nás ostane a ja nechcem zanechávať nejaký klam. Nerada retušujem to, čo vôbec nemusím. Snažím sa dosiahnuť prirodzenú pleťovku, milujem odlesky na nej, používam rôzne rozjasňovače a špeciálne makeupy, aby som fotky retušovala minimálne, taktiež sa hrám s clonou, isom a svetlom, vďaka ktorým dosiahnem, že fotku nemusím už potom retušovať. Prevažne pracujem v Lightroome, a občas niektoré fotografie doklepnem vo Photoshope.
– Na aký svoj záber ste obzvlášť hrdá a prečo?
Som hrdá na fotky s mojou maminou a s mojimi rodičmi, a nielen preto, že zožali úspech. Sú pre mňa príliš osobné, je v nich veľa lásky a spomienok. Milujem ich úsmevy, ruky aj ich vrásky, to všetko sú pre mňa symboly toho prežitého s nimi.
– Aké máte sny a túžby v rámci svojej fotografickej profesie?
Nájsť si vlastnú cestu, vlastný osobitý štýl… chcela by som nafotiť sériu fotografií s vlastným rukopisom, ako každý úspešný fotograf. Túžim po vlastnej výstave a, samozrejme, po zákazkách na každý mesiac (smiech).
