Michaela Paľová (43), známa ako speváčka Misha, po narodení svojich dcér mnohých prekvapila novým, nečakaným talentom. Podľa vlastných slov pri častom fotení svojich detí prišla na to, že to musí robiť tak, aby deti vôbec nepociťovali, že majú nejaký „fototermín“. „Teda žiadne stresovanie nastavovaním foto-svetiel, stačí prísť na to, ako správne použiť denné svetlo. Žiadne štylizovanie do čudesných rekvizít… kto by predsa chcel mať pamiatku na detstvo, ktorá sa ani nepribližuje k tomu, ako sme v detstve naozaj vyzerali,“ tvrdí obľúbená speváčka, ktorej fotografie detí si rýchlo získali veľkú obľubu. „Myslím si, že najcennejšie sú fotky v prirodzených situáciách a v obľúbenom oblečení,“ prezrádza. Pre fanúšikov fotografie a priaznivcov Magazínu AQT Misha porozprávala viac nielen o samotnom fotení, ale aj o tom, ako ho vníma ona sama!
- WEB: http://mousehousephoto.wixsite.com/deti
- FACEBOOK: misha.mp.photography
- INSTAGRAM: @michaelamishapalova
– Aká bola vaša cesta od hudby k foteniu? Prečo práve takáto vášeň?
Môj záujem fotiť vznikol ešte na základnej škole. Pamätám si, ako som zakaždým dofotila pár zvyšných záberov z kinofilmu, čo ostali po nejakom rodinnom výlete na kadejaké fotky “zátiší” v našom byte. Fotila som si siluety v zrkadle oproti svetlu a potom mi otec vynadal za tie “nezmyselné” zábery, na ktoré som premárnila drahý materiál. Za prvé väčšie zarobené peniaze som si v prvom ročníku na výške kúpila konečne moju prvú zrkadlovku a odvtedy mám foťák stále so sebou. Aj počas mojej tlmočníckej dekády, aj počas mojej speváckej dekády to bol stále môj pevný prívesok. Mám veľa fotiek od iných fotografov, ktorí ma zachytili na pódiu ako mám v jednej ruke mikrofón a v druhej foťák. Fascinovalo ma fotiť rozbláznený dav ľudí predo mnou. Počas mojich 11 niekoľko-mesačných pobytov v New Yorku som vždy absolvovala niekoľko kurzov a workshopov o fotení a práci s fotkou. Len tak, z mojej zvedavosti a túžby s tým vedieť pracovať. Nikdy som neplánovala fotku ako živobytie. A potom po 10 rokoch v hudbe a 5 vydaných CD-čkach prišla vytúžená rodina. Nevedela som si predstaviť, že budem niekoho najímať, aby večer kúpal a uspával moje dvojičky, kým ja odohrám koncert alebo firemný večierok. Fotila som, samozrejme, moje deti aj denne a mala som nádherné fotky. Najdôležitejšie pre mňa pri tom bolo, aby fotenie nijak nepociťovali a pritom sa mi darilo zachytiť krásne spontánne naozajstné výrazy. A odrazu mi prišlo úplne prirodzené a jasné, že toto je to, čomu sa môžem odteraz pracovne venovať. Milujem to, cítim, že to viem a chcem sa stále učiť a zdokonaľovať. To sú základné predpoklady. Moje deti tak budú mať mamu naplno.
– Kde čerpáte inšpiráciu?
Úplne všade. Chodím s otvorenými očami a “framujem” – teda vytvorím si v zornom poli pomyselný rám, ako keby som sa dívala cez hľadáčik a zmrazím si daný moment. Veľa si pozerám aj prácu mojich vzorov alebo len tak premýšľam a často mi napadajú aj veci a štylizácie, aké som nikde nevidela. Proste si niečo vymyslím. Odmalička som vysadená na dizajn (hlavne interiérový) a to veľmi pomáha pri kompozícii fotiek ale aj s nápadmi, kde fotiť a ako z akého uhla. Ani zďaleka sa nepovažujem za dokonalého „kompozitéra“ alebo fotografa. Mám veľký rešpekt z práce mnohých šikovných a talentovaných fotografov. Necítim však potrebu sa niekomu vyrovnať, chcem len prísť na to, ako sa daný výsledok dá dosiahnuť a väčšinou sa pri tom objavovaní veľa naučím.
– Koho, čo a prečo máte pred objektívom najradšej?
Pochopiteľne asi najradšej fotím moje (čerstvo šesťročné) dvojičky Miu a Nalu. Sú pre mňa ako zázrak z neba a najradšej by som zachytila všetky čarovné momenty, aby som si nimi mohla v budúcnosti kedykoľvek “dobiť baterky”. Ale zároveň je fotenie vlastných detí aj to najťažšie. Nemajú z mamy až taký rešpekt ako napríklad z učiteliek v škôlke a preto ich je pre mňa oveľa ťažšie pri fotení spacifikovať ako keď fotím iné deti. Iné deti ma jednoducho počúvajú viac ako tie moje. Teda ak už niečo zvládnem s vlastnými deťmi, poviem si, že to musím zvládnuť nafotiť aj s inými deťmi.
– Fotíte deti a to je často náročná úloha. Ako si s nimi dokážete poradiť?
Raz mi jeden renomovaný fotograf povedal, že on by sa deti fotiť neodvážil, že by to nedokázal. Vôbec som to vtedy nechápala, lebo mne to prišlo úplne prirodzené a jednoduché. A po rokoch som prišla na to, že na fotenie detí treba okrem fotografickej odbornosti a talentu ešte aj umenie “vedieť to s deťmi”, mať na to povahu, trpezlivosť a vyžarovať niečo, čo deti (ktoré vidíte prvýkrát) upúta natoľko, že vás poslúchnu a ostanú pritom prirodzene samy sebou. Lebo nikto nechce fotky svojich detí v strnulých pózach a s vyzubeným umelým úsmevom. U mňa je to asi tým, že som mama a túto úlohu som poňala ako poslanie vyformovať dve pre mňa dokonalé bytosti. Snažím sa deti počúvať, rýchlo sa dostať na ich úroveň a dať im pocit, že sú dôležité aj so svojimi zážitkami. To mi dáva šancu si ich získať a docieliť ich prirodzené uvoľnené správanie, z ktorého môžu vzniknúť tie krásne naozajstné zábery.
– Akú techniku používate pri fotení?
Som odjakživa “olympusák”. Od mojej prvej zrkadlovky, cez digitálne kompakty Pen, až po môj terajší mirrorless OM-D E-M1 Mark II. Snažila som sa aj skúšať ostatné svetové značky, ale na každej mi niečo nebolo po vôli. A keď som sa chystala kúpiť full frame, ukázali mi nezrkadlovku OM-D a moja zrkadlovka ostala už ležať v brašni naveky. Som s tým naozaj spokojná. Je to rýchle, ostré a svetelné. A pri menších objektívoch, najmä pri mojom obľúbenom malom pevnom skle 45 mm je to celé malé, spratné, stále pri mne a dokáže to divy. Môj teleobjektív 40 – 150 mm mi verne už 3 roky slúži pri všetkých exteriérových foteniach. Myslím, že aj ten malý zázrak 45 mm by dokázal podobné čary, ale niekedy sa na mňa klienti nedôverčivo pozrú, akou “hračkou” to idem fotiť. Vtedy mám chuť ich zorientovať, že je to (s ostatnými objektívmi) v cene malého auta, aby boli kľudní :-). Rozhodne si však nemyslím, že drahá špičková technika je hneď zárukou dobrých fotiek. K tomu treba oveľa viac. Ale to vy všetci, čo tento článok čítate, určite viete.
– Okrem fotenia je dôležitá aj postprodukcia – stojí vás to veľa času? V akých programoch fotky upravujete?
Veľa času ma stojí učenie sa programov na úpravu fotiek. Keď fotili mňa ako speváčku, veľa som pozorovala a prišla som na to, že pri rodinných fotografiách vôbec nie je potrebné používať na postprodukciu tak komplexný program, ako je Photoshop. Hľadala som niečo, čo slúži ako dobrý katalóg a zároveň je to dobrý program na retušovanie. Roky som najradšej používala na úpravy apple produkt Aperture a keď ho stopli, prišiel na rad Lightroom, ktorý si druhý rok mesačne platím spolu s Photoshopom. Okrem toho rada používam Portrait-Pro a občas Landscape-Pro. Zišiel by sa mi niekto, kto predtým používal Aperture a teraz je naozaj dobrý v Lightroom, aby mi pomohol vytvoriť môj rýchly workflow z Aperture na Lightroom. Prosím, ozvite sa mi niekto 🙂
– Na aký svoj záber ste obzvlášť hrdá a prečo?
Asi nemám vytipovaný jediný takýto konkrétny záber. Mnohé mám naozaj rada ale nejde tam o nejakú extrémnu výnimočnú techniku alebo iný výnimočný znak. Skôr je to príbeh tej fotky, ktorý často poznám len ja a ľudia, ktorí su s tým spojení. A tak to má pri rodinnej fotke byť. Ako príklad použijem fotku albínsky blonďavého dievčatka v tráve s venčekom vo vlasoch, ktoré si adoptovali výnimoční manželia s vedomím, že sa budú starať o dieťa, ktoré bude mať možno celý život zdravotné problémy a bude sa mu treba obetovať. To, ako tú lásku jej adoptívni rodičia na ňu preniesli som na tom dieťati krásne videla a veľmi som jej mier v duši chcela preniesť do fotky. Pre mňa majú fotky, ktoré ľuďom odovzdám aj inú hodnotu, ako len samotnú “kvalitu fotky”. Moji klienti sa často stanú mojimi blízkymi priateľmi. Nie sú to pre mňa len čísla v databáze. Mnohí sa často vracajú a to ma naozaj ukľudňuje. 🙂
Ďakujeme za rozhovor!
Od prekladov k hudbe
Misha, rodáčka z Michaloviec, si vzťah k hudbe získala prekladaním textov piesní. Spieva od roku 1999, v roku 2002 vyhrala talentovú súťaž Coca Cola Pop Star a vydala kritikou oceňovaný debutový album Colors In My Life. V éteri zarezonovali skladby Náladu mi dvíhaš, Druhá. Za rok 2002 získala štyri ceny Aurel Slovenskej hudobnej akadémie a v ankete Slávik 2002 bola objavom roka. V rokoch 2003 a 2004 anketu Slávik v kategórii žien vyhrala. V septembri 2004 vydala druhý album Misha, z neho sú obľúbené skladby Barbecue, Možno sa to dá a Dobrý pocit. V októbri 2007 vydala tretí štúdiový album 13.000 krát, z ktorého je aj známa pieseň Afrodiziakum. Album Ako nikdy predtým sa na trhu objavil v roku 2010 a o dva roky neskôr nasledovala výberovka s názvom Dekáda. Misha je matkou dvoch dcér, dvojičky sa volajú Mia a Nala.
