My, fotografi, máme často jeden vážny problém. Budeme si vychutnávať krásy prírody, alebo vyberieme fotoaparát a budeme hľadať najlepší uhol, či svetlo? Kde je hranica medzi tým, čo máme odfotiť a tým, čo si chceme uchovať v pamäti? Prečo sme schopní prekaziť aj romantickú chvíľu s priateľkou, keď nás zaujme niečo typicky „fotografické“? Veď určite poznáte toto video. 🙂
Musím sa priznať, že aj mne trvalo veľmi dlho, kým som sa naučil viac si užívať a menej fotiť. Nečakane sa o to postaral nový fotoaparát. Pred rokom som robil recenziu na Canon EOS M3. Malý mirrorless, ktorý som pôvodne kúpil rodičom na dovolenku. Trikrát môžete hádať, kde skončil. Jasné, že u mňa! Stal sa z neho môj spoločník na výlety a beriem si ho najmä vtedy, keď mi váha alebo veľkosť nedovolí vziať si veľkú profi techniku. Najväčšia výhoda tohto fotoaparátu je totiž práve jeho veľkosť. Oceňujem aj jeho nedostatok funkcií, slabé rozlíšenie, či malý snímač. Ale pozor, netvrdím, že je to zlý fotoaparát. Len v porovnaní s modelom Canon 5DS R alebo 1DX mark II, má žalostne málo funkcií. A to ma donútilo viac uvažovať nad tým, čo vlastne odfotiť a čo radšej nie. Niektoré situácie totiž tento fotoaparát nezvládne. A tak namiesto vymýšľania spôsobov, ako mám s ním fotiť, som sa radšej zastavil a obdivoval veci okolo seba. Prvé momenty boli naozaj ťažké, ale zvykol som si. 🙂
Rozhodol som sa podstúpiť aj jeden špeciálny test – dovolenku na Islande, ktorý patrí medzi najfotogenickejšie miesta na svete. Na prekvapenie kamarátov som si tam nevzal fullframeový fotoaparát, ale Canon EOS M5 s 18-150 a 22/2.0 a Canon G7X mark II. Spomínaný M5 mi však „zhabala“ kamarátka, a preto mi ostala G7X-ka. Kompakt. S krásnymi parametrami, ale stále kompakt. Prepad z profi triedy na asi najnižší model, ktorý ešte fotí do RAW. A viete čo? Užil som si to ešte viac. Ten kompakt, za ktorý sa mi všetci smiali, mi totiž umožnil niečo, čo „profi-telo“ nedovolilo.
Mohol som si odfotiť, čo som len chcel. Na ulici si ma odrazu nikto nevšímal, bol som iba obyčajný turista a naozaj som si to užil. Fotoaparát totiž zvládol naozaj veľa. Má manuálny mód, takže som si mohol nastaviť všetko, čo som potreboval. A keďže som vedel, že nič viac z neho nedostanem, tak som obdivoval nádhernú prírodu, ktorá ostala nielen na karte, ale aj v mojej pamäti. A kým všetci okolo mňa behali a nasadzovali filtre, ja som hodinu pozeral na ten najúžasnejší západ slnka, aký som kedy videl. Urobil som presne tri fotky – široký, tele a detailný záber. A nikdy na ten pohľad nezabudnem. Sú jednoducho veci, ktoré stoja za to zaznamenať si najmä do vlastnej hlavy. Ten jedinečný pohľad a ten nádherný moment vám nikdy nikto z hlavy nevymaže. Skúste si niekedy dať takýto „challenge“ aj vy. A fotoaparát nechajte doma. 😉
